SUMMERTIME SADNESS...

Rok 2020 zatiaľ neprebiehal tak ako mal. Mám rada také tie záhadne spojenia, ktoré náš život na niečo predurčujú. Dávajú ju mu smer a pokračovanie, jasný plán. Keď sa niečo začne vymykať kontrole, v mojom živote to väčšinou nekončí vysoko pozitívne. Cítim sa stratená. Zrazu to nie je pokojná plavba po mori, kde kedykoľvek môžete zoskočiť z lode a opäť nastúpiť. Medzitým si osviežite telo i dušu slanou vodou a plávate vpred. Nie, život sa mení na rozbúrený oceán, ktorý postupne, kvôli našej ľudskej hlúposti, prichádza o koralové bohatstvo. 

Síce som ho nikdy na vlastne oči nevidela, verím že je krásne. Šťastné a prekvitajúce. Také akým mal byť aj rok 2020. Nesťažujem sa, vôbec nie. Všetko je to akosi moja chyba. Ten pocit vo mne, že viem, že ma paralyzoval. Je mi jasné, že ja sama som ho mala prijať inak a začať s ním v mojej mysli pracovať už dávno. Avšak najprv som sa nechávala vlnami iba unášať a zrazu bolo neskoro. Moje nehybné telo blúdilo morom a ja sa dnes cítim rovnako stratená ako pred mesiacom. Myseľ mi blúdi, snaží sa uchopiť každú pozitívnu myšlienku, i tu najmenšiu, a premeniť ju na veľký životný plán, ktorý mi dá opäť zmysel. 

A tak čítam. Knižky o veľkých pravdách, kde tu Bibliu, lebo verím že ma upokojí, modlím sa, aby som sa necítila osamelá a prosím, aby sme všetci boli zdraví. Je sebecké chcieť niečo iba tak pre seba? Napríklad vidieť svoj životný zmysel? Mohla by som sa modliť aj za túto maličkosť. Na nohy mi dopadá ranné slnko, ja si nesmelo spomeniem, že je na čase naniesť si opaľovací krém. A tak sa dni ťahajú jeden za druhým. Smejem sa, tancujem bosá a plačem, keď na to vidím dôvod. Nebránim sa. Nech mi život ukáže čo má pre mňa prichystané. A tak niekedy miestami iba čakám. A myslím na to, že rok 2020 mal byť iný - tak vzácnejšie produktívnejší, plný smiechu a potešenia a menej prekypujúci bolesťou. 

Vždy som bola ten najviac pozitívny človek na svete. Spýtajte sa to kohokoľvek kto ma pozná - bola som niekedy pri vás smutná, rozčúlená či povrchná? No tak rok 2020 to vo mne odhalil. Cítila som veľký tlak s príchodom mojich 25. narodenín. Chcela som aby boli perfektné. A boli. Dostala som všetky tie malicherné čačky mačky ktoré som len chcela. Žiadne prekvapenia, pretože tie z duše neznášam. A potom som sa aj tak opäť cítila stratená. Prichádzalo to pomaličky, deň po dni a ja som si začala uvedomovať, že sa strácam. Samu seba. Svoju vytrvalosť a dobrú vôľu. Svoje neustále pozitívne rána a produktívne pondelky. Melanchólia a letargia nahradila moje inak svetlé chvíle. 

Tak zasiahla pandémia mňa. Svet sa točí pomalšie, vychutnávam si však život v tomto o niečo slabšom kolotoči? Poznám sa? Svoje potreby, ktoré zrazu začali byť o niečo dôležitejšie, keďže som sama so sebou, svojimi myšlienkami, začala tráviť ešte o kúsok viac času. 

Pandémia začala pochovávať moje istoty. Moje vety typu: stačí si to priať, predstavovať a splní sa ti to. Počas uplynulých mesiacov sa mi nesplnilo hneď niekoľko pre mňa nesmierne dôležitých veci. Zlomili mi srdce a nechali ma plávať životom ešte o kúsok zraniteľnejšími, ako odtrhnutý koral. Moje ružové myšlienky sa postupne menili na tmavšie, a aj keď som sa v čiernom oblečení začala cítiť komfortne, v mysli mi táto farba nesvedčí. 
A viete čo je najbizarnejšie? Môj kolobeh pocitov nemá koniec. Viem, že jediný kto ho môže ukončiť som sa sama. Čo ak však neviem ako? Kde nájdem kľúčik k nájdeniu starého ja, ktoré bolo silné a nevyčerpateľne radostné? Ako som to kedysi vôbec dokázala? Kde som v sebe brala odvahu a odhodlanie? 


A tak mám 25. A bojujem sama so sebou. A uvedomujem si, že zakladá premisa, ktorú mi nedávno povedala Barborka („mať 25 a mať život pod kontrolou“) je dosť nepravdivá a pre mňa samu nepravdepodobná. Musím znieť ako tie bezútešné rozmaznané deti. A mám na to právo. Každý máme právo na svoje pocity, nech už sú akékoľvek. Tak si dnes opäť vypijem svoju kávu, prečítam si pár článkov na Vogue a naplánujem život, ktorý mi plynie medzi prsty. A budem sa ďalej modliť. Neprestávam sa modliť. Za lepšie zajtrajšky, za pokoj v duši a splnenie snov, ktoré pandémia poslala ďaleko na rozviate more. Tak vivat 2020. Skúšaj nás! A ukazuj nám našu malosť. Nech si vieme premýšľať o našom ja a plánovať preň veľkú a neistú budúcnosť. 

Komentáre