Inšpirácia na tento článok prišla od tej najlepšej z najlepších. Vnukla mi ju práve Katka, ktorá sa stala akousi mojou jasnou hviezdou na konci tunela. Obe milujeme jar. Takou tou veľkou láskou, ktorá nepozná hraníc a nemá svoje vlastné pravidlá. Vieme však, čo od nech chceme, ako by mala vyzerať a prečo jej vyznávame našu lásku. Úplne ľahúčko by sme sa zhodli na tom, že náš ideálny jarný deň by začal spoločným stretnutím, nad našimi hlavami by sa týčili mohutné ružové stromy. Mohli by to byť magnólie v medickej záhrade, ale aj ich príbuzné sakury, ktoré kvitnú asi o týždeň neskôr. Tešili by sme sa z nich ako malé deti, oblečené v tylových sukienkach a s tou najčistejšou radosťou nielen v srdci. Sršala by nám z očí a my by sme si úplne bez hanby užívali tú nádheru, ktorú nám príroda ponúka.
V Nitre máme takú jednu ulicu. Práve je dokonalá. Po jej celej dĺžke (rada by som vám povedala aká je dlhá, ale úprimne sa v odhadovaní vôbec nevyznám a nikoho múdrejšieho okrem spiaceho „jorkšírskeho“ teriéra okolo seba nemám) rastú stromy s ružovými kvetmi. Sú to sakury. Pred pár dňami som sa ňou šla prejsť. Úplne tajne (nikomu to prosím nepovedzte, avšak nebolo to ťažké, keďže momentálne sú všetci aj tak doma, a tak to má byť!) som si odtrhla jednu nižšie vysiacu halúzku s drobnými lupienkami na nej. Teraz mi robí radosť v izbe a ladí vo zlatou vázou, v ktorej našla svoje miesto. Okrem toho, počas mojej súčasnej sociálnej izolácie sa k sakuriam chodievam prechádzať často. Ich krása naozaj rýchlo pominie, preto si vychutnávam každú ich chvíľku. Zaspávam s myšlienkou na ne a viem, že keď sa na ne pôjdem opäť pozrieť, náležito sa na to oblečiem. Dám si na seba moje saténové šaty, ktoré som si zakúpila pred Valentínom, topánky na podpätku a tvár mi zdobí rúško, ktoré mi ušila moja babička. Budem sebavedomo kráčať pod týmito práve ružovými stromami a každému budem aj tak ukradnutá. Pre mňa to však bude malá oslava. Oslava života, jeho plnosti a nádher, ktorá sa nám aj v tomto období ponúka.
Pred pár dňami som ich natočila Katke. Na rozveselenie šedivého rána. Tie sakury samozrejme. Povedala, že sú krásne, ale ona sama neviem, či sa jej tento rok podarí tieto malé ružové nádhery fotiť. A ja to tiež neviem. Dnes som k nim vytiahla maminu (pretože je ten najochotnejší človek, ktorý však naozaj nevie ani stlačiť spúšť na zrkadlovke). Výsledok nebol ani tak zlý, ako bol naozaj nafotený v zlom čase. Slnko na fotke vytvorilo nepekné tiene (týmto sa nesťažujem na tú žiariacu gulu, ktorá mi pečie do tváre, práve naopak, milujem ju) a ja som sa naozaj necítila komfortne. Priala by som si, aby som si vedela tento okamih vychutnať. Aby som svoju lásku k týmto kvetom, na ktoré sa teším ostatných 354 dní v roku, vedela vložiť do jednej úspešnej fotografie, ktorá bude ešte o kúsok krajšia ako tá minuloročná. Nestalo sa tak. A ja sa k sakuriam hodlám vrátiť iba ako nemý pozorovaľ, nie ako pózujúca „nána“. Tento rok je iný. Táto jar je iná. Vzdávam jej poctu a úprimne sa jej klaniam. Má to veru s nami ľuďmi ťažké. Na jej počet som si však vyrobila nespočetné množstvo koláží (áno karanténa ma donútila robiť aj takéto veci, okrem tých klasických ako pečenie chleba či cvičenie s expandermi) a aj titulnú fotografiu k tomuto článku.
Bude lepšie, vieme to všetci. Kedy? Ani sa nesnažíme odpovedať. Vychutnávajte si maličkosti, tešte sa, že je okolo nás krásne, aj keď my sme vnútri trošku pokazení. A choďte sa prejsť k ružovým stromom. Sľubujem vám, že tie vám hneď zdvihnú náladu! Ja to tak urobím. Ešte dnes večer a aj zajtra ráno a možno aj pozajtra. Kým na zem nedopadne posledný lupienok a nevytvorí na poloprázdnom chodníku zamatový koberec.
