Približne o takomto čase malo lietadlo pristávať (písané asi o pol šiestej). Pozerala by som sa von cez Adamovo plece, až potom cez okienko, pri ktorom by mi určite nedovolil sedieť. Pod nami by sa rozprestierala krajina, ktorú sme spolu už navštívili. Dávno, niekedy v roku 2014. Pamätáme si ju zbežne, z rozprávania turistickej sprievodkyne, ktorá vždy zašemotila niečo, na čo sme ešte neboli pripravení. Ružové krídlo spoločnosti Wizzair by nám zakláňalo cestu na rozzúrené more, v ktorom by sa o tomto čase ešte určite nedalo plávať. Nevadilo by nám to. Plánovali sme sa prejsť po meste, zjesť presladené churros v miestnej ružovej cukrárni, ktorú som si ako obvykle našla na instagrame. Zajtra, 23. marca, deň po našom 11. výročí, by sme si požičali auto. Najlepšie malý biely Fiat 500, na ktorý by Adam väčšinu času nadával, ale ja by som rýchlo odsúvala rozkladaciu strechu a výskala radosťou. Odviezli by sme sa k ružovej vile, ktorá by bola ako stvorená k svadobnému obradu, na ktorý na tomto mieste nikdy nebudeme mať. Bola by to však dokonalosť, taká tá čistá radosť, ktorá by vychádzala úplne zo stredu mojej duše a teraz o nej môžem iba snívať.
Letenky nám v plnej sume preplatili v piatok. Ešte pred týždňom som neverila, že sa niečo také stane. Začiatkom mesiaca som bola presvedčená, že odletíme. Včera večer mi Adam písal, že starosta Nice vydal zákaz vychádzania. Moja odpoveď bola jasná a priama – tak by sme zostali na izbe, veď aj tá mala byť pekná. Na jej jednej stene, na tej za čelom postele sa rozprestierala ružová tapeta s kvetmi a vážkami. Po rannom prebudení by som urobila necelý krok a ocitla by som sa na balkóne v typickom francúzskom štýle. Kovové zábradlie by mi netienilo výhľad, práve naopak, stála by som na ňom a tešila sa ako Carrie Bradshaw v predposlednej epizóde ikonického seriálu Sex v meste. Zjedli by sme na ňom maslové croissanty z miestnej pekárne, vypili silné espresso a potom asi hodinu vyrábali pamiatku v podobe fotografií. Bola by som ochotná vyvliecť bielu perinu do naširoko roztvoreného okna, čítať noviny po francúzsky a tváriť sa maximálne nad vecou. Tak ľahostajne a s ľahkosťou. Tak, ako by som sa v situácii ako je táto aj cítila. Na moje už vopred namaľované oči by som si musela dať okuliare, aby radosť z nich nežiarila príliš priamo. Nechceli by ste ju vidieť. Sama by som si ju závidela. A preto dnes miestami trpím. Nehnevám sa, to by som musela odsudzovať celý svet a ja práveže verím v jeho dobro. Len ma kde-tu pohltí spomienka, ktorú som si vybudovala v mojej mysli, oči mi jemne zaleje a začnem bezmyšlienkovito prehĺtať množstvo slín i sĺz.
Mám rada náš domov. Dávno som v ňom nestrávila toľko času ako teraz. (To je vám novinka, čo?) Chutí však po nepríjemnostiach, ktoré neviem, či už prežívame, alebo náš ešte len čakajú. Nie som lekár, neodvážim sa hodnotiť svet okolo seba. Mrzí ma len, že niekto povie, že toto sme ako ľudstvo potrebovali. Áno, všetci sme hriešni (a to nielen v Biblickom slova zmysle), ale moje malé ružové okuliare sa dočkali naozaj zúrivého strhnutia, na ktoré neboli pripravené, ale ani si ho nezaslúžili. Nechcem sa pýtať prečo, to vôbec nie. Chcem len prejaviť pokoru, ktorá prechádza mojim telom, keď píšem tieto riadky. Mám život rada, úprimne. Mám rada cestovanie, úprimne. Mám rada Adama, dnes už 11 rokov. Neviem, či to, čo som vytvorila je óda mojej láske, alebo malé slzavé údolie za prekazený výlet do Nice, na ktorý som sa tešila ako malé dievčatko na prvú Baby Born bábiku. Posledné dni, v našej malej domácej (pre mňa vždy ružovej) karanténe, si začínam uvedomovať, že nikto (ani Covid-19) nám nemôže vziať to, čo máme ukryté vnútri svojej duše. Malé tiché prianie, že svet bude opäť krásny, budeme mať možnosť vidieť kvitnúce sakury i magnólie a opäť si budeme bookovať letenky bez toho, aby nám z nich museli spoločnosti vracať plné sumy.
