Ahojte moje ružové krásky! Už desať týždňov pre vás (ale aj pre seba) tvojím tieto malé týždňové zápisky a tak ma napadá, či nie je na čase prestať. Píšem ich veľmi rada, ale mali byť pôvodne iba letným projektom, ktorý mal pekne dokumentovať moje dni.
Teraz keď som opäť nabehla na školský systém a teda viac povinností, myslím si, že by som sa tejto milej radosti mala vzdať. Nikdy totiž nič nestíham! Aj tento článok opäť vychádza neskôr, ale ak to nevadí vám, ja som s tým v poriadku! Chcela som však povedať jednu maličkosť. Nie je zbabelé vzdávať sa niečoho, čo máme radi, len preto, že sa bojíme? Že sa bojíme, že nebudeme stíhať a teda si tak len uľahčujeme život? Moja mamina by sa pri tomto zasmiala a suverénne by povedala, že veď život ľahký ani nemá byť! Má byť každodenným dobrodružstvom, ktoré nevieme kam nás zavedie, avšak musíme veriť v jeho magickú silu.
Práve preto sa svojho #weekinpictures nevzdám. Robí mi radosť úprava fotiek k týmto článkom, pretože som si povedala, že nemusia byť tak dokonalé ako do feedu. Sú tmavšie, ako ste si mohli všimnúť, ale mne sa páčia oveľa viac! Mám radosť z každodenného malého fotenia, z ktorého potom na konci týždňa vznikne jeden jedinečný príbeh- môj príbeh, môj život.
Vráťme sa však k tomu, čo ma postretlo tento týždeň a aké fotky som vám priniesla tentokrát. Viete ako to býva, raz ste hore a potom opäť niekedy dole. Možno ja pôsobím ako klbko neustáleho šťastia (o to sa aspoň snažím) ale nie je všetko vždy také RUŽOVÉ ako sa môže aj u mňa zdať.
Tento týždeň začal perfektne. V pondelok ráno som sa zobudila v Bratislave, pripravila som sa na zápis do školy, cítila som sa silná a vyrovnaná po nádhernom lete. Ako náhle začína škola, znamená to, že kapitola leta sa uzatvára a je neodvratne preč. Večer sme sa preto rozhodli toto naše leto 2018 osláviť a dopriali sme si naše obľúbené palacinky v Mondieu. K tomu pohár proseca s jahodami a dokonalý večer bol na svete.
Utorok však začal padať celý svet. Pamätáte sa, ako som pár príspevkov dozadu spomínala svoju babičku? Táto skvelá žena je (ešte stále!) v nemocnici a bojuje so zápalom pľúc. Pre nás je táto choroba veľkým strašiakom. Od utorka preto žijem v neustálom strese, ktorý viem, že čoskoro skončí, pretože verím, že babinka sa zdravá vráti domov. Ale... nedá sa mi poriadne spávať, moja choroba sa rozrástla a tak som stredu strávila ležiac doma v posteli. Podobne tak aj štvrtok. Tieto fotky sú preto malé radosť, ktoré mi robili spoločnosť počas ťažkých dní a prebdených nocí. Ak keď som úplne na dne, snažím sa svet okolo seba premeniť na krajší, ružovejší a v žiadnom prípade nestratiť nádej! Viera v dobro je kľúčová a tej sa držím ako najviac môžem!
Až v piatok som konečne zo seba spravila človeka. Po tých pár dňoch v posteli som sa naozaj cítila už ako príšera, ktorá by nemala vychádzať z domu. Viem, že chorobu treba preležať, ešte viac ak kašlete už týždne ako ja. Nedalo mi to však a v posledný krásny slnečný deň sme sa vybrali s maminou na obed do skvelej reštaurácie na Nitrianskom hrade. Edynko nemohol pri takejto udalosti chýbať, a aj keď bol nespokojný, pýtal rybu či pálilo veľké slnko, mali sme krásny obed plný lásky.
Piatkové poobedie som opäť preležala, s tou výnimkou, že som s bratrancom a sesterniciným priateľom z Chile zašla do Elisabeth Patisserie. Bolo to skvelé popoludnie, ale dnes ho veľmi ľutujem. V sobotu som sa vôbec necítila dobre, preto si myslím, že som to v piatok jednoducho prehnala a presilila sa. Chcela som všetko, stretnúť každého a nakoniec som v sobotu po obede na street foode v Nitre a po návšteve babinky v nemocnici, zaspala ako malé dieťa. Cítila som sa prvýkrát pokojná, pretože babinke klesla horúčka a vyzeralo to tak, že jej antibiotiká konečne zabrali.
V Elisabeth Patisserie som strávila už druhé popoludnie. Tentokrát však v sobotu, s kamarátkou, ktorú som veľmi dlho nevidela, preto som vedela, že už viac doma zostať nemôžem. Sobotný večer tam sa však úplne líšil od toho, na čo som bola doteraz zvyknutá. Namiesto zmrzliny a limonády s ľadom sme si objednali čaj s medom, dali sme si koláčik a rozprávali sme sa priam v romantickej atmosfére so zapálenými sviečkami vo výklade či jesennou výzdobou. Proste to v tento deň bolo jasnejšie ako kedykoľvek predtým! Prišla jeseň a veľmi rýchlo premenila leto už iba na perfektnú ružovú spomienku.
O mojej láske k jeseni vám môžem napísať neskôr. Teraz už iba malá spomienka na nedeľu. Neviem, aká bola. Chcela som toho stihnúť veľa, nestihla som nič. Ležala som v posteli, upravovala fotky a premýšľala nad tým, aký je život krehký. Pozerala som seriály keď som mala hľadať svoje jesenné oblečenie a plakala som keď som išla spať. Táto nedeľa veru vôbec nebola sladkou čerešničkou za celým týždňom! Verím, že vy ste ju mali lepšiu! :-*
