There is seven million people on a planet...

marca 05, 2018


Krásny pondelkový večer Vám prajem! Veľmi sa ospravedlňujem ak Vám už titul článku spôsobil nechuť ho čítať. Bolo Vám z neho hneď jasné, že dnes sa nebudeme rozprávať iba o nadýchaných sukniach a nežných prianiach, ale skôr o niečom vážnejšom? Samozrejme, jedno veľké prepáčte! Dnes mal totiž vyjsť asi najlepší z článkov, článok o najlepších fotolokáciách v Paríži. Avšak nemohla som v sebe ignorovať volanie môjho srdca, ktoré mi radilo dnes začať písať na úplne inú nôtu. 
Marec je pre mňa mesiacom plným lásky. Je to možno netypické konštatovanie, avšak má svoje vysvetlenie. Február zahŕňa sviatok zaľúbených, máju sa hovorí "lásky čas", avšak pre bežné dievča, ktoré s radosťou oslavuje všetky malé sviatky je aj marec, mesiac nášho výročia s priateľom, mesiacom dôležitým a nesmierne cenným. Neviem, či tento fakt, alebo aj skutočnosť, že o Paríži chcem Vám ešte povedať veľa, vplýval na môj večerný výber seriálu. Väčšinou sa zo školy vraciam v pondelok úplne vyčerpaná. Trávim tam celý dlhý deň, od rána až do piatej a po tých hodinách už pomaly ani neviem ako sa volám. Moja povaha ma preto vždy volá k tomu stráviť pokojný večer doma- ja, sama, možno kde-tu milé priateľky na televíznej obrazovke. A tak aby sa dnes všetky tieto moje myšlienkové pochody prepojili, pustila som si záverečné časti Sexu v meste. Videli ste ho niekedy celý? Nemyslím film, ale tých milión častí seriálu, ktorý mňa neustále pohlcuje. Vždy sa však teším na jeho veľkolepé finále. Ako totiž najlepšie zakončiť najikonickejsí americký seriál ak nie návštevou Paríža? Pri sledovaní nadšeného výrazu Carrie, keď zbadá Eiffelovu vežu sa smejem spolu s ňou, pri už milióntom pocite samoty, plačem aj ja. Tak tomu bolo aj dnes večer a tak ma Paríž dohnal k slzám. 
Nikdy som nechcela písať o negatívnych pocitoch, či meniť môj blog na miesto, kde Vám budem písať o mojich trápeniach. Vždy som však chcela byť úprimná a to robím aj dnes. Minulý týždeň som mala jedno veľmi inšpiratívne stretnutie s Dominikou, ktorá neváhala a tiež dala zo seba von tie najhlbšie strachy. Mne sa to veru vôbec nezdá sebecké! Naopak, takýto skutok je pre mňa veľkou odvahou. A tak akosi odvážne, uplakano po zhliadnutí Carrie v šatách ako cukrová vata sa aj ja cítim dnes večer. Mám pocit, že potrebujem zo seba dostať emócie, ktoré vo mne táto malá epizóda zanechala, aby som sa opäť vedela pohnúť ďalej a s úsmevom čeliť krásnym dňom.

Ak ste sa čo i len zamysleli nad názvom článku, ľahko pochopíte, čo osobne mňa trápi. Som dievča ako každé iné, hľadám porozumenie, lásku a potešenie... a neznášam samotu. Štúdium psychológie mi dalo pochopiť rozdiel medzi slovným spojením byť sám a cítiť sa osamelý. Rada by som teraz povedala, že som sama. Vtedy by som si tento stav mojej mysle pravdepodobne užívala. Mala by som prostú detskú radosť, že môžem skákať po posteli a nikto ma nevyhreší, že môžem sedieť v kaviarni iba ja a s nikým sa nemusieť deliť o koláč, že si môžem v pokoji pred spaním čítať a s ľahkosťou si falošne spievať. Lenže vtedy by som sa falošnou stala ja. A to je presne to, čomu sa chcem vyhnúť. Nepotrebujem šíriť akési plané postoje a tváriť sa pokojne a spokojne. Viem, že každý máme svoje vlastné kríže a ja ten svoj nesiem tak, ako len vládzem, ale sama. Nie, s priateľom sme sa nerozišli. Ani nie je vzdialený priveľmi. Iba takých 90 kilometrov. A tam v tom menšom meste je celý môj život. A keď príde nedeľa večer, môj život sa mení z pokojného a spokojného na malý boj s osamelosťou. Je zvláštne si to priznať? Nemyslím si! Práve tento odvážny krok ma posúva ďalej a dovoľuje mi bojovať s touto civilizačnou chorobou. Tak preto, chápme sa správne, na našej Zemi nás je veľa, ale to neznamená, že sme akosi spolu a máme k sebe vzťah. To tiež neznamená, že to ako sa usmievame cez deň odráža aj naše večerné rozpoloženie. 
Tieto myšlienky mi blúdili hlavou, keď som sledovala Carrie ako telefonuje s Mirandou z Paríža do New Yorku. Mne osobne netreba letenku, aby som sa cítila milovaná a začlenená do mojej spoločnosti. Stačí mi lístok na Regiojet a malá kabelka. 

Písanie je to, čo ma robí šťastnou a poskytuje mi obrovskú slobodu seba vyjadrenia. Tak som to chcela realizovať aj dnes. Myslím si, že zbytočne staviame okolo seba vzdušné zámky a šťastné úsmevy, ak sme vo vnútri osamelí. Ja sa vždy snažím pôsobiť úprimne a aj vyrovnane, avšak prídu večery, keď ani knižka, ani čaj a ani Carrie Bradshaw nedokážu zlé myšlienky zažehnať.

PS: Paríž príde čoskoro! Verím, že o to bude lepší! 
S láskou Peťka <3

You Might Also Like

1 komentárov

  1. Peti, veľmi pekný článok! Tlieskam ti za to, že si sa takto otvorila ♥

    Candy | C a n d y G r a n t

    OdpovedaťOdstrániť

DO NOT SPEAK SLOVAK?

SUBSCRIBE!

FEEL FREE TO WRITE ME!