Krásnu slnečnú nedeľu Vám prajem. Teda aspoň západ slnka, ktorý z nej zostal! Nestačím sa čudovať, ako ten čas neskutočne letí. Nie, nie teraz sa nechcem vracať k tomu, ako je to dávno, keď sme boli v Paríži, práve naopak, chcem sa pozerať do budúcnosti. Presne takto o mesiac oslávim svoje 22. narodeniny. Už teraz viem, že to bude veľký deň, to áno, ale skôr ma zaráža, kedy som ja sama tak vyrástla. U nás v rodine raz za čas prebehne poznámka typu, aké má moja mamina už veľké dcéry. Mňa a moju sestru, samozrejme, ktorá tento rok oslávi svoje druhé okrúhle narodeniny. Sama sa tomu nestíham čudovať. Jasne si pamätám, aké malé dievčatko som bola, ako rada som sa hrala s bábikami, plakala od nešťastia po páde z bicykla a pestovala v sebe obraz dievčaťa, akým by som raz chcela byť, "keď vyrastiem". Myslíte si, že "keď vyrastiem" už nastalo? Niekedy si na to malé dievčatko vo mne spomeniem (pretože ono tam stále je, stále by sa hralo s bábikami, kupovali infantilné doplnky do vlasov a jedlo kopce zmrzliny a cukrovej vaty). Veľmi sa vtedy, pri spomienke na moju malú Peťku, modlím, aby nebola zo mňa, veľkej, sklamaná. Celý život sa pokúšam o dokonalosť, radosť z maličkostí, o zaspávanie s úsmevom na tvári a pokoj v duši. Môj detský vysnený ideál má ďaleko od toho, kým som teraz. Chápem, že celý život je cesta a ešte priestoru na zmenu je mnoho, ale... Otázne zostáva, či sa meniť chcem. Ako malá, som chcela byť neskutočne sebavedomá, nebojácna a svojrázna. Najlepšie vlastnosti, ako prežiť krutosť tohto sveta. Opak sa však stal pravdou. Nemám sebavedomia na rozdávanie, v mojom živote sa snažím konať čo najviac dobra a k prvým pokusom o verejný prejav som sa musela dlho odhodlávať. Zostáva mi nepochopené, ako som si sama, malá, v hlave, na ktorej som nosila dva copíky, vybudovala obraz, ktorý možno nikdy nedosiahnem. Avšak s dieťaťom v sebe sme sa dohodli a spravili pekný kompromis. Najdôležitejšie je, aby sme boli šťastné. Ja, celý môj život, ľudia v mojom živote a každý jeden bežný aj výnimočný deň. Aby boli prežité naplno a bez pocitu zúfalstva a strachu. Áno, niekedy sa bojím. Áno, niekedy som zúfalá. Avšak nenechám sa prevládať svojimi emóciami dlho. Vtedy mám rada pokojné chvíle o samote, dobrú knižku a spoločnosť psíka. Moje malé ja sa v takom momente za mňa možno hanbí. Veď tým ukazujem svoju slabosť. Je však krásne byť si vedomí aj svojích slabších stránok a nenechať sa prevládať negativizmom a rozmarmi iných. Veď celý čas ide iba o to, byť sám sebou. A ja som ružová holka, ktorá by najradšej jazdila na jednorožcovi, lietala po svete hore dolu a jedla množstvo koláčov. Zatiaľ sa mi to darí, samozrejme okrem toho jednorožca. A som tak šťastná! O mesiac tento deň oslávim už naostro. Nebudem tomu krásnemu číslu môcť uniknúť, ale už sa prestávam báť. Život praje pripraveným a ja od dnes odpočítavam. Veď mať predsa 22. nemôže byť až také príšerné, no nie? A čo sa aj vlastne zmení? Jesť makarónky na schodoch v Paríži môžem stále...
