Paris Fairytale I.: Playing hide and seek

apríla 10, 2017


Krásny pondelok Vám prajem! Veľmi som premýšľala nad tým, ktorými fotkami otvoriť svoje malé úvahy o Paríži. Nedalo mi to a vrátila som sa úplne na začiatok. Mesto je veľké, potešení veľa a ešte viac krásnych miest na krásne fotky. Plán nášho dňa bol jasný. Chceli sme vidieť všetko a ďakovať životu za takú úžasnú príležitosť. Mala som chuť nájsť magnólie, odfotiť sa s nimi a nechať sa očariť ich krásou. Skladala som si v hlave scenár a mal veľmi jednoduchý priebeh. Problémom však býva sama príroda, ktorá čaruje kvety veľmi rýchlo. Po našom príjazde do Paríža už magnólie nekvitli. Nešťastie vo mne narastalo, zúfala potreba kofeínu po piatich hodinách na nohách stúpala. Nič predsa nezačína úplne ružovo. Paríž je preto pre mňa plný prekvapení kedykoľvek tam prídem. Má námestia, zákutia, parky a malé uličky, o ktorých sa mi ani nesnívalo. Hral sa s nami takú tú detskú hru, schovával si svoje poklady až nakoniec. 
Nájdenie tohto miesta plného stĺpikov na veľmi potešilo. Vysnené magnólie sa nestali skutočnosťou (o množstve čerešňových kvetov už nabudúce, pretože tie milujem a Paríž ich miluje tiež!), ale mne ani nechýbali. Paríž mi priniesol krásnu, čistú alternatívu k mojej povznesenej nálade. Najprv som neverila, že fotky medzi stĺporadím by mohli tak zaujať. Priateľ ma postavil do stredu, kázal mi pózovať a už fotil. Ani neviem ako, ale zachílku prišli na svet a mne sa veľmi zapáčili. Neboli tým, čo som chcela. Boli ešte lepšie! Ukazujú prvú tvár mesta, ktoré je romantické, moderné a starodávne zároveň a ja k nemu vzhliadam ako malé dievčatko. Som v ňom stratená od samého šťastia! Už nechcem nič viac, iba sa schovávať medzi stĺpmi Paríža, tváriť sa zasnene a nachádzať srdiečka na mramorovej dlažbe. Pretože, čo je krajšie, ako keď Vám konfety ladia k topánkam? No podľa mňa vôbec nič! A ešte keď sú srdiečkové a náhodne porosýpané po námestí? Ach, je to láska. Na každom roku, pri každej pamiatke, ale i v bežnej uličke. Zvykla som si na zvláštne pohľady ľudí, ktorí vidia naše fotenia. Nie je to nič príjemné, avšak dá sa s tým naučiť žiť. Vlastne my, holky, ktoré nad fotením strávime viac času ako bežný človek, aj musíme. Niekedy pri tom kričím, častokrát ukazujem ako si fotku prosím, som náročná a nie vždy sa mi všetko páči. Vo veľkom meste však moje rozpaky zanikajú. Ľudia sú, ehm, ja neviem... chápavejší.. odolnejší a na podobné situácie už zvyknutí? Nie je však nad to, nájsť si pokojné miesto, na ktorom sa dobre pracuje fotografovi a ja sa necítim trápne. A tu sa to všetko zlúčilo dohromady. Bola som v ten deň prosto, jednoducho, nenásilne ŠŤASTNÁ. Deň bol slnečný, káva lahodná a Paríž k zamilovaniu sa. Ach, čo viac si môžem priať? Výsledkom sú fotky, ktoré sa mne veľmi páčia, rada sa na ne pozerám a všetky tie pozitívne pocity z mesta plného lásky sa vracajú späť. Cítite to aj vy?












   

You Might Also Like

0 komentárov

DO NOT SPEAK SLOVAK?

SUBSCRIBE!

FEEL FREE TO WRITE ME!