"I love Paris every morning
Every moment of the year
I love Paris, why, oh why do I love Paris"
Every moment of the year
I love Paris, why, oh why do I love Paris"
Myslím si, že toto je asi najemotívnejší príspevok, ktorý píšem. Viem viem, nie je to ani svadba, ani narodenie dieťatka ani sa mi nestalo niečo, pri čom by bolo nutné si oči vyplakať. Je to pravý opak. Cítim také to nekonečné šťastie, ktoré ma pri každej spomienke na Paríž napĺňa, niekedy veľmi pozitívne a niekedy mi až zviera hrdlo a prestávam dýchať. Ťaživý pocit na srdci, keď viem, že už sa ráno nezobúdzam v najromantickejšom meste na svete, ale v Bratislave. Prežívam to už pár týždňov, ale nechcem si to pripúšťať. Stále verím, že sa to zmení a že budem šťastná, že som Paríž prežila a že teraz môžem byť šťastná aj doma. Ale zisťujem, že tak to nefunguje. Akonáhle skúsite niečo perfektné, ťažko sa vracia k normálnosti bežného života. Nehovorím, že ho nemám rada. Mám a ešte aj ako! Milujem bežnosť, ranné vstávanie v ružovej izbe, cestu do školy a aj prechádzky po meste. Jediný problém je, že všetky tieto veci by som najradšej robila v Paríži.
Ako malá som v jednom kuse snívala. Veľmi som sa od vtedy nezmenila a preto snívam stále. Je krásne vidieť, ako sa moje sny plnia. Na rok 2017 som toho mala veľa. A Paríž tam nebol. Ale zasiahol ako blesk z jasného neba a poznačil ma. Cítim sa iná. Chcem si robiť čo chcem ja, tancovať po moste v tylovej sukne, cítiť sa tak krásna a nebáť sa pri tom. Myslím, že presne toto som potrebovala. Porozprávať sa s vami. Povedať vám o mojich momentálnych pocitoch, ktoré sprevádzajú moje bežné dni. Ako ste na tom vy a bežnosť? A čo vaše sny? Plníte si ich? Množstvo mojich bolo zapísaných na stránkach denníčka a dlho som ich odkladala. Dnes viem, že to tak nemá byť! Mám síce celý život pred sebou, ale tým, že už teraz skúšam všetko, poznávam samu seba lepšie. Keby bolo také ľahké cestovať a keby to bolo zadarmo, už ma doma neuvidíte. Najradšej by som sa túlala po svete ale viem, že vždy by som skončila na tomto mieste. Ono tá veža nie je len obyčajná veža, to viete, však? V noci krásne svieti, vyveziete sa až na jej samý vrchol a dáte si šampanské. A tam, na tej kráske, máte celý Paríž ako na dlani. A aj celý svoj život. Nemá zmysel sa okolo toho motať. U mňa to bola láska na prvý pohľad a aj teraz, doma, stále žijem z jej poblúznenia. Lenže, keď sa raz zaľúbite, nedá sa na to len tak zabudnúť. Možno je problém aj v tom, že ešte na to zabudnúť nechcem. Ani sa nesnažím. Paríž milujem takou tou silnou láskou ako svoj druhý domov. Vedela by som si predstaviť tam žiť, dýchať, spievať, tancovať. A vlastne, čo viac nám treba k životu? Potom už len tie správne topánky, v ktorých sa dá pekne točiť a sladké makarónky, ak by som náhodu cez deň zostala hladná. Lebo ako spečatiť svoju lásku s týmto mestom? Jedine makarónkou v tvare srdiečka! A tak nech trvá... Tá naša láska... Sladko v ústach... a pocit blaženosti a nadšenia! Majte krásny víkend. Ja sa budem celý deň kochať pohľadom na svoju vežu!
