Lost in field...

novembra 04, 2016



Pekný podvečer! Pravdu povediac, keď sa teraz pozerám na tieto fotky, striasa ma. Nebolo to však tak dávno, keď sme ich fotili a vonku bolo príjemne, nehovorím, že bolo teplúčko, ale svietilo slnko a jeseň bola na nás ešte jemná. Môže sa zdať zvláštne, že tvrdím, že svietilo slnko, pretože na fotkách ho vidieť nie je. Ako to už v živote býva, aj nám zašlo tesne predtým ako sme si našli správne miestečko na fotenie a povyťahovali všetky potrebné veci z auta. Vždy keď podnikáme podobnú fotiacu akciu, nosím so sebou neskutočné množstvo vecí, ktoré si prezliekam, navliekam, nanášam na ústa a podobne. Chce to nazhromaždiť celú kôpku maličkostí a doma nič nezabudnúť. Potom bývajú fotky a celé fotenie nezabudnuteľné. Mám rada, všetko čo robíme, pod kontrolou a rada rozhodujem o zmysle a vývoji celého fotenia. Priateľ býva zo mňa nešťastný, ale pre mňa je moja posadnutosť detailmi skôr výhodou. Konkrétne príspevky mi vznikajú v hlave ako malé obrázky a jeho úlohou je potom už len zachytiť fotoaparátom presne to, čo ja chcem. Nie je to vždy ľahké, ale vždy je to možné a spoločným úsilím (niekedy nekonečným vysvetľovaním, dohováraním až priam hádkami) sa k tomu vždy dopracujeme. Sme zohratá dvojka, ktorá z fotenia vždy odchádza spokojná (a v týchto mesiacoch aj uzimená). 


Prečo som sa chcela fotiť v poli? Videli ste obálku Novembrovej Emmy? Verili by ste, že nápad na fotenie v poli ma napadol ešte predtým, ako som obálku uvidela? Pokladám to za malú milú náhodu. Vy samy môžete určiť, ktoré fotky sú podľa Vás krajšie :). Ja sama sa určite krajšia ako Mária Čírová necítim, ale predsa sa mi moje fotky páčia. Netvrdím, že viac, ale sú moje. Majú pre mňa príbeh a citovú hodnotu. Sú pre mňa odrazom pochmúrnej jesene, ktorá však vôbec nemusí byť smutná. Môže byť plná vlnených šálov, mäkučkých čeleniek s perličkami a červených pier. Takto sa sama môžem túlať polom, nerušene a bezmyšlienkovite a byť pri tom dokonale šťastná. Pri pohľade na tieto fotky zabúdam na povinnosti, ktoré ma čakajú, na množstvo termínov, ktoré ma tlačia a jediné čo z nich cítim je sloboda a pokoj. Možno je to tým, že som sa prvýkrát nechala fotiť sama s prírodou. Som určite ten typ mestského dievčaťa, ktoré chodí do lesa iba na prechádzky a kvôli šípkam, či padajúcemu lístiu. Niekedy by ma ani nenapadlo zašpiniť si celé baleríny od blata kvôli pár záberom v kukuričných lánoch. Myslím si však, že som urobila dobre, keď som si tento nekomfortný pocit dopriala. Pre mňa je to ako vystúpiť zo svojej komfortnej mestskej zóny a myslím, že sa mi to celkom páči. Samozrejme neviem si predstaviť, že by som si obliekla niečo iné ako ružovú a množstvo kvetov. Práve v tom sa skrýva veľký kontrast týchto fotiek. Našli ste aspoň kúsok toho, čo som popísala vyššie na obrázkoch? Ja sama som z nich ešte stále troška zmätená, pretože viem, že to nie je niečo, čo by som robila každý deň a čo by ma napĺňalo. Aj tak si ale myslím, že krajšie jesenné fotky z kukuričného pola som ešte nevidela :). Nebojte sa aj vy prekračovať vaše limity a hranice :). Nikdy neviete, čo z toho môže vzniknúť. Prajem Vám krásny zvyšok piatkového večera a krásny víkend! My sa ešte chystáme na malú tekvičkovú akciu a potom už len deka a čaj <3 S láskou P :-*









You Might Also Like

0 komentárov

DO NOT SPEAK SLOVAK?

SUBSCRIBE!

FEEL FREE TO WRITE ME!