Hello! Tak sa na rad dostali aj moje cirkusové fotky. Ešte v máji, pri cestovaní v hromadnej doprave, v ktorej som v zápchach strávila nejedno ráno, som videla nápisy, že v Bratislavskom Auparku sa bude konať počas celého júla až augusta lunapark. Keďže sme v lete strávili v Bratislave množstvo času, boli sme sa tam jedného slnečného dňa pozrieť a na mňa to zapôsobilo. Hlavne veľká ružová maringotka, od ktorej som nevedela odtrhnúť oči. Tak ma napadol námet príspevku v cirkusantskom štýle. V mojom ponímaní je celý môj život niekedy takým veľkým cirkusom. Je farebný, miestami divoký a preplnený mnohými emóciami. Nepredvádzajú sa v ňom zvieratá, na to som extra háklivá, pretože to považujem za týranie zvierat, ale niekedy si ako taká kozička, čo dokáže chodiť aj na zadných pripadám ja sama. Napĺňam svoje dni cukrovou vatou a pukancami a občas sa objavia aj zaujímavé kostímy, pretože flitre, lesklé materiály a pierka mi nie sú vôbec cudzie. S cirkusom sa mi tiež spája cestovanie. Putovanie z miesta do miesta. A to som celá ja. Neustále sa niekam ponáhľam a mením miesta pobytu. Nevydržím dlho doma, ale keď som od domova príliš vzdialená, doslova ma to deptá. Nerada prenášam množstvo vecí, ale pri premiestňovaní sa to inak nedá. Moja momentálna situácia je taká malá cirkusová udalosť. Začala som chodiť na novú vysokú školu, čo sa veľa ľuďom v mojom okolí zdá bizarné. Ja sama si myslím, že je dôležité počúvať svoj vnútorný hlas a ísť si za tým, čo nás zaujíma. A tak si myslím, že momentálne som na dobrom mieste. Preto ma teší, že začal školský rok a ja chodím do školy, ktorú som si sama vybrala a robí ma šťastnou. Na opačnej strane ma unavuje to moje neustále chodenie medzi Nitrou a Bratislavou. Mám Bratislavu rada, ale preto, že v nej nemám tie najbližšie osoby, najradšej sa vraciam domov do Nitry. Tak si vždy po pár dňoch zbalím veci a vydám sa na hodinovú cestu autobusom. Vždy niečo zabudnem na niektorom z mojich prechodných miest ale teším sa na nové miesto ako malá. Teším sa vždy domov a potom na opačnej strane aj do Bratislavy, pretože tam mám moju ružovú stenu, obľúbenú školu, úzke staromestské uličky a najlepšie palacinky :). Niektoré dni vstávam príliš zavčasu aby som sa dostala na požadované miesto na čas, ale zvykla som si. Potom sa už len modlím, aby na niektorej z bratislavských hlavných ciest nebola zápcha a najlepšie by bolo keby už konečne vymysleli teleport. Bol by to úžasný vianočný darček, ktorý by mi zrejme spravil najväčšiu radosť v histórii darčekov. Ale tento rok sa to zrejme ešte nestane. Ale ja budem pokojná a kľudne počkám. Verím, že niekto niekde už na tomto malom zázraku pracuje a že mi jedného dňa pribudne do vlastníctva. Do vtedy si musím vystačiť s malom maringotkou, teda v mojom prípade s malým kufrom s ružovým zámkom, v ktorom prenášam a skrývam svoje malé poklady. Ochotne zaň zaplatím príplatok v autobuse a tak zvyčajne začína moja cesta do hlavného mesta. Na takéto myšlienky som prišla pri pozeraní sa na tieto zrejme až príliš ružové fotky, ktoré sa fotili v strede leta. Je zaujímavé ako mohli mať úplne iný kontext, keby som ich chcela publikovať skôr.
Nezabudnite si však všimnúť, že môj outfit je celý biely. Veľmi sa mi páčil kontrast s maringotkou. Ružové doplnky v podobe topánok a muffinovej taštičky mi evokujú práve cirkusantský oblečok. Možno by to chcelo skrátiť sukňu tesne pod zadok a vypnú vlasy. Potom by mi stačila už len palička a mohla by som sa stať mažoretkou. Ale ja si radšej vystačím s pomenovaním študentka. A zase prváčka.
