Hello! Možno pre niektorých z Vás je úplne obyčajný deň. Ešte je aj utorok a to veľmi neprispieva k popularite 22. Marca 2016. Pre mňa (a verím, že aj pre moju polovičku) je tento deň jedných z tých šťastných, keď si opäť ale čo v najväčšom dokazujeme, že sa stále máme radi a že ten čas, čo sme spolu je pre náš oboch špeciálny. S Adamom som sa po prvýkrát stretla tak pre ôsmymi rokmi. Bola to láska na prvý pohľad, ale ani jeden z nás nevedel, že aj na celý náš život. Bola som také to nesmelé dievča a on večný rebel. Poznali sme sa asi osem mesiacov, keď sme spolu začali chodiť. A tento deň je pre nás taký dôležitý práve preto, že dnes oslavujeme naše siedme výročie. Nie manželstva. Samozrejme. Ale času, ktorý spolu chodíme, trávime, hádame sa a milujeme sa. Keď si to správne vypočítate, možno sa Vám to bude zdať zvláštne, pretože áno, boli sme obaja príliš mladí, príliš deti. Začínalo to detskou láskou, hanbením sa jeden druhého ale momentálne sme dospelí a stále šťastní. Čo na ňom milujem najviac? Je toho veľa (na opačnej strane je toho veľa, čím ma dokáže neskutočne vytočiť), avšak najviac mám rada našu odlišnosť. Sme ako jing a jang, zapadáme do seba, ale naše svety sú úplne vzdialené. Jeho odlišnosť ma motivuje, ukazuje mi, že svet môže byť aj iný od toho môjho, že všetko nie je len ružové, ale môže byť aj čierne. Takto by som nás charakterizovala najlepšie. Veľmi pekne ďakujem jeho sestre (po tých rokoch aj mojej sestre) Barborke, za to, že nás odfotila. Toto sú zrejme prvé reprezentatívne fotky, ktoré spolu máme. Samozrejme v mojom štýle, aby sa hodili na blog a do môjho života. Keby bolo podľa Adama tak sme celý v čiernom a najlepšie v tmavej uličke a ... Presný opak mojej predstavy. Dúfam, že sa Vám budú páčiť aj také, aké som si ich predstavovala ja. Zaľúbené a také sladké, že už nebudete potrebovať cukor do čaju.
